DUCH PÁNA JE NADO MNOU

Ježiš sa v sile Ducha vrátil do Galiley a chýr o ňom sa rozniesol po celom kraji. Učil v ich synagógach a všetci ho oslavovali. Prišiel aj do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal. Podali mu knihu proroka Izaiáša. Keď knihu rozvinul, našiel miesto, kde bolo napísané: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“ Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. A on im začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“ (Lk 4,14-21)

Stalo sa v jednej rodine: chlapec – a vôbec nebol až taký malý, sa opýtal: „Mami, a prečo je vlastne Ježiš dievčatko?“ Mama sa zarazila: „Čo je to za hlúpa otázka?“ Ale ten chlapec pokračoval: „No predsa všade je tak namaľovaný – v sukniach, ktoré nosia dievčatá, má dlhé vlasy s blond prelivom a ústa má tiež namaľované... To predsa chlapci nerobia!“

Ten chlapec si urobil predstavu o Ježišovi podľa sladkých obrázkov, ako ich rada maľuje ľudová zbožnosť. Aj izraelský národ mal svoju predstavu o Mesiášovi, ktorý má prísť. Mal to byť slávny, mocný kráľ, ktorý bleskom preverí všetkých ľudí, odstráni hriešnikov a tých, ktorí veria v jediného Boha, odmení.

Svedčí o tom aj starozákonný text z proroka Izaiáša, v ktorom stojí, že Pomazaný príde a ohlási rok Pánovej milosti a deň pomsty Boha (Iz 61. 1-2). Pre Žida to znamenalo „deň pomsty na pohanoch“. Evanjelista Lukáš, ktorý bol pôvodom pohan, cituje v evanjeliu verš z proroka Izaiáša voľne (čo v Ježišovej dobe bolo úplne bežné) a formulku o pomste na pohanoch vynecháva.

Sme pohotoví postoj Židov voči pohanom odsúdiť. Nezmýšľame však niekedy aj my podobne vo vzťahu k neveriacim či k povrchným kresťanom? Niekedy by sme radšej ako Božiu spásu tiež na nich videli Božiu pomstu. A v prípade, že sa im prihodí nejaké nešťastie, máme tendenciu považovať to za Boží trest.

Podobný problém mal dokonca aj samotný Ján Krstiteľ, ktorý túžil po tom, aby Mesiáš prišiel „s vejačkou a s ohňom“, aby hneď a zaraz „vyčistil humno od pliev“ a „spálil ich v neuhasiteľnom ohni“ (por. Mt 3,11-12; Lk 3,16-17). A keď sa Ježiš nesprával podľa Krstiteľových predstáv a namiesto „Božej pomsty“ ohlasoval „radostnú zvesť o príchode Božieho kráľovstva“, aj tento veľký prorok zaváhal vo svojej viere v Ježiša a pýta sa ho cez svojich učeníkov: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ (Mt 11,3; Lk 7,19).

v v v

            Boh, ktorého si vytvorila naša vlastná náboženská obrazotvornosť, je tiež o dosť iný ako evanjeliový obraz Boha – ostatne, celé dejiny kresťanstva by sme v istom zmysle mohli chápať ako dejiny pokusov premaľovať tento „pohoršujúci“ evanjeliový obraz Boha našimi predstavami.

            Medzi príbehmi Božieho jednania s hriešnikom je dosť takých, kde nás Božia láska a trpezlivosť poburuje. Pýtame sa: „Ako to, že Boh, ktorý je svätosť sama, nezasiahne, keď hriešnosť človeka nepozná hranice? Je spravodlivé, aby niektorí ľudia dostali novú šancu?“

            Podobné otázky si môže človek položiť pri sledovaní filmu Šarlátový a čierny (The Scarlet and the Black), ktorý bol natočený v roku 1983.

            Tento americký film nás privádza do Talianska v období Druhej svetovej vojny. V tom čase vo Vatikáne pôsobí írsky rímskokatolícky kňaz a vatikánsky diplomat Hugh O´Flaherty (1898-1963) (vo filme ho stvárnil Gregory Peck). Tento kňaz v rokoch 1943-1944 vybudoval rozsiahlu sieť pre ukrývanie prenasledovaných Nemcami – a to nielen Židov, ale aj spojeneckých vojakov, ktorí boli zostrelení nad Talianskom. Najskôr pracoval sám, neskôr pod záštitou pápeža Pia XII. a vatikánskych úradov, i keď pápež netušil, že Flahertyho záber je tak veľký. Nemcom, napriek veľkej snahe, sa nepodarilo jeho činnosť nejako významnejšie narušiť.

            V tom čase sa týchto ľudí ukrývalo po celom Ríme asi 4000. Boli rozmiestnení v kláštoroch, súkromných bytoch, na farmách a niektorí aj v priestoroch Vatikánu. Nemci vytušili, že kľúčovou postavou, ktorá to všetko organizuje, je Flaherty. Fanatický nacista kapitán Herbert Kappler, nemecký veliteľ SS v Ríme (vo filme stvárnený Christopherom Plummerom), sa rozhodne, že ho zabije.

            Medzi kňazom a kapitánom sa odohráva boj. Je to bitka dvoch inteligentných mužov. Nemci hľadali kňaza vo dne, on im však uniká v noci. Raz sa preobliekol za zametača ulíc, inokedy za potulného predavača svätých obrázkov či za rehoľnú sestru.

            Kappler zajal kňazových priateľov a čakal na jeho chybu. Vtedy sa Flaherty prezliekol do uniformy samotného esesáka. Takto prestrojený sa dostal dokonca do väzenia k zatknutému a týranému spolubratovi, ktorému udelil rozhrešenie.

            Kappler zúril, pretože kňaz bol vždy o krok pred ním. Zlyhalo dokonca niekoľko pokusov o atentát. To sa ale už blíži koniec vojny a Kappler vie, že Nemci prehrali. Nemci rýchlo opúšťajú Rím, aby si zachránili životy. V tej dobe si zlomený Kappler dohodne tajnú schôdzku s kňazom Flahertym a poprosí ho, aby zachránil jeho ženu a dieťa. Nežiada pomoc pre seba, ale pre ženu a svojho malého syna. Flaherty sa rozčúli: „Čože? Vy, po tom všetkom, čo ste vykonali, žiadate pomoc odo mňa? Vy, ktorý máte na svedomí toľko ľudských životov, chcete, aby som zachránil vašu rodinu?“ A odchádza preč. Kappler za ním volá: „A čo vaša viera? Kde je vaše kresťanstvo a láska k blížnemu?“

            Potom vo filme nasleduje strih. Kappler je zajatý. Stáva sa väzňom v rímskom väzení a je vypočúvaný. Vyšetrovatelia sa ho okrem iného pýtajú: „Vaša žena a dieťa sú zachránení, niekto im pomohol utiecť do Švajčiarska. Kto to bol?“ Kappler odpovedá: „Neviem,“ hoci vie, že to bol Flaherty, kto zachránil rodinu tohto nacistu.

            Na záver filmu beží na obrazovke krátky text, ktorý hovorí, že kňaz Flaherty každý mesiac v rímskom väzení navštevoval kapitána Kapplera. A v roku 1959, po jeho 180 návštevách, sa Kappler nechal pokrstiť.

            Tento príbeh sa skutočne stal. Ten, ktorý chcel premôcť druhých zlom, bol nakoniec sám premožený láskou.

v v v

Sú situácie, kedy sa nedokážeme radovať zo záchrany blížneho. Hľadíme predovšetkým na život, ktorý viedol, na obete, ktoré na svojej ceste po sebe zanechal. Sme pohnutí spravodlivým hnevom a žiarlivo si kladieme otázku: „Načo sa celý život zapierať, keď niekomu stačí trochu pokánia na sklonku života?“

Pritom nevieme, ako by sme v podobných situáciách obstáli my. Je známe, že vykonávateľmi rozsudkov v koncentračných táboroch neboli primitívni psychopati, sadisti či mäsiari, ale inteligentní ľudia, ktorí „iba“ plnili rozkazy. Keby nebola vojna, boli by zrejme váženými a ctenými občanmi svojho mesta a krajiny.

Človek dokáže byť katom i obeťou zároveň. V jeho možnostiach je oboje.

Francois Mauriac, ktorý vo svojich románoch vykreslil množstvo tragických postáv so žalostnými a temnými stránkami osobnosti, napísal, že „hriešnik, ktorý si uvedomuje svoju biedu, už stojí pred bránou kráľovstva Božieho.“ Aj preto mal Mauriac tieto svoje postavy rád - tak ako matka inštinktívne dáva prednosť najslabšiemu dieťaťu, tak aj on nad tými najúbohejšími sa skláňal s o to väčšou nádejou. Mnohých necháva po všetkom, čo zažili a vykonali, nielen niesť trest za svoj hriech, ale tiež objaviť Boha.